Príbeh mladého jačmeňa
História jačmeňa
Pražené jačmenné obilie bolo objavené dokonca v dobe ľadovej a objavovalo sa v staršej a mladšej dobe kamennej. Jačmeň bol objavený aj v Tibete. Pestoval sa aj v nadmorskej výške nad 4000 m. Na kedysi ešte nepúštnej Sahare bol pestovaný až takmer k rovníku. Egypťanov živil jačmeň už 5000 rokov pred Kristom a vnímali ho ako "posvätný dar od boha". Okrem zrna používali mladé rastlinky zeleného jačmeňa ako posilňujúci prostriedok. Taktiež príslušníci starých kultúr v Oriente jedli mladé rastlinky jačmeňa a pšenice. V Babylone bol mladý jačmeň používaný ako bežné platidlo. V starej Číne považovali jačmeň za symbol mužskej potencie a patril medzi päť posvätných rastlín, ktoré symbolicky sial sám cisár. Rímsky gladiátori protestovali, pokiaľ im bol jačmeň odopieraní. V európskych krajinách bol jačmeň pestovaný skoro všade. Už tisíc rokov pred Kristom ho jedli obyvatelia švajčiarskych Álp. Kelti používali šťavu zo zelenej obilnej trávy pre liečbu zranení. Obecne bol jačmeň považovaný za plnohodnotnú stravu a o svoje miesto v potravinovom koši bojoval predovšetkým s ušľachtilou pšenicou, ktorá je ale náročnejšia na pestovanie. Do západných prérií Ameriky a na pobreží Pacifiku sa dostal jačmeň vďaka americkým priekupníkom a indiáni používali zelený jačmeň k vnútornej a vonkajšej liečbe pre jeho schopnosti liečiť telo a posilňovať ducha.
V USA bola v dvadsiatich rokoch 20. storočia populárnym multivitamínovým doplnkom pšeničná a jačmenná tráva. V roku 1928 sa zeleným obilím zaoberal vedec Dr. Schnabel z Kansasu. Prehlásil: "Hlad nemusí existovať. Bola objavená cesta, ako ho vykázať z povrchu zemského! Tráva je najlacnejším komerčným zdrojom vitamínov a minerálov na svete ... Teraz si môže každý národ vypestovať potravy, koľko potrebuje." Do roku 1950 boli nutričné doplnky z travín najúspešnejšími multivitamínovými produktmi v USA. Po 2. svetovej vojne zelené potraviny nakrátko ustúpili obchodne zaujímavým syntetickým vitamínom. Ľudia sa prirodzene vracajú k tomu, čo fungovalo prababičkám. Veď veda vlastne dokazuje len to, čo prarodičia videli na vlastné oči. Behom šesťdesiatich rokov sa stali zelené potraviny hitom medzi príslušníkmi hippies a medzi zástancami zdravej výživy. Dnes je už na západe užívanie zelených nápojov bežné. Personál zdravých jedálni vám listy mladého jačmeňa vylisuje priamo pred očami.
Príbeh Yoshihide Hagiwaru
Narodil sa v roku 1925 a prežil mladosť v rádioaktívne zamorenej Hirošime. Za svoj život získal titul doktora medicíny a farmakológie. Po univerzite vyvinul populárne produkty, ktoré sú doposiaľ na trhu. Stal sa majiteľom farmaceutickej spoločnosti Yamashiro, Ltd., ktorá je jednou z najväčších výrobcov liekov v Japonsku. O tomto období hovorí: "Ako majiteľ najväčšej spoločnosti v Japonsku som pracoval dlhé hodiny a spal štyri až päť hodín. Jedol som hamburgery a kari ryžu. Robil som experimenty s použitím organickej ortuti. Nevedel som o jej toxickosti, dokiaľ nebol v roku 1963 vydaný zákaz na jej používanie. To už sa prejavili následky. Moja telesná a duševná sila upadla, vypadali mi zuby, zošediveli vlasy a v 38 rokoch som nebol schopný dohliadať na fungovanie spoločnosti. Do tohto stavu ma priviedlo vedomé ignorovanie princípov výživy a otrava ortuťou." Dr. Hagiwara začal bojovať o svoje zdravie, tak že sa rozlúčil so svojimi starými zvykmi. Študoval čínske bylinky a nahradil bufetovú stravu zeleninou, sójou a rybami. Skoro usúdil, že mu najviac prospeli listy obilných tráv. Po svojom uzdravení našiel nový zmysel života v smerovaní ľudí k liečebným potravinám – k zelenej strave z Božej lekárne. Zameral výskum na zelené listy jačmeňa, z ktorých získal zelenú šťavu, ktorá sa stala najobľúbenejším zeleným džúsom na svete.
Hľadanie dokonalej rastliny Dr. Hagiwaru
Kladieme dôraz na veľkovýrobu a vynikajúcu chuť jedla. Užívame veľa konzervačných látok, chemikálií a antibiotík. Vo veľkovýrobe potravín je užívanie farbív a konzervačných látok nutné, aby sa predĺžila životnosť na pultoch obchodov. Hľadáme zdravie v syntetických liečivách, ale táto prax vedie k záhube. Dr. Hagiwara hľadal dokonalú stravu posilňujúcu vnútorné ozdravné schopnosti tela. Analyzoval všetky zelené rastliny v Japonsku. Nakoniec výber zúžil na 150 druhov rastlín so zelenými listami. Behom testovania pripravil z každej rastliny šťavu, ktorú testoval na sebe a svojom týme. Z testovaných rastlín obsahovali najpozoruhodnejšie aktívne zložky mladé listy obilných tráv.
Iní priekopnici – Ann Wigmore a David Sandoval
Dr. Hagiwara po zelenej ceste nešiel sám. Ďalším priekopníkom filozofie zelených travín bola Dr. Ann Wigmore. Tá pozorovala babičku, ako v prvej svetovej vojne ošetrovala ranených vojakov šťavou z obilných tráv. Po rokoch Ann ochorela zápalom hrubého čreva a vsadila všetko na babičkinu liečbu. Žuvala trávne lístky a vyliečila si nielen kolitídu, ale vrátila sa jej aj pôvodná, hnedá farba vlasov. V roku 1968 založila v Bostone liečebňu, v ktorej pacientom podávala rastlinné šťavy a surovú stravu. Liečila aj Victora Kulvinskase, ktorého knihy sú v oblasti výživy klasikou. Zomrela pri požiari v 80-tých rokoch. Do tej doby bola zdravá a hrdá na uzdravených pacientov. Mnohí z nich hovorili – "Lekári nás najprv operovali, potom ožarovali a nakoniec liečili chemoterapiou. Keď prehrali, poslali nás k Ann so slovami: 'Nedá sa nič robiť. Sami rozhodnite, či zomriete v rukách šarlatánky, alebo v našej odbornej opatery.' Aké bolo ich rozčarovanie, keď sme sa ako uzdravený ľudia opäť zaradili do spoločnosti."
Dr. Hagiwara a Ann Wigmore ukázali cestu mladým nasledovníkom. Mladý jačmeň z Utahu je dielom ich žiaka. David Sandoval, prezident výrobnej spoločnosti, roky spolupracoval priamo s Dr. Hagiwarom a je absolventom seminárov Ann Wigmore. Jej filozofiu prevzal a dodnes rozvíja. David Sandoval tvrdí: "Ak netolerujete prídavné látky vo svojich potravinách, prečo ich potom tolerujete v potravinových doplnkoch?" Sandoval rozvinul dielo predchádzajúcich priekopníkoch a založil dynamickú pestovateľskú a spracovateľskú spoločnosť. Staval na poznaní svojich predchodcov a prekonal dosiaľ uznávané výrobné a pestovateľské štandardy. Jeho produkty dobývajú predné svetové trhy.
"Zelené palivo"
Úžitok trávy dobre ilustruje príbeh Barbary Moore, ktorá v 56 rokoch vykonala 3207 míľový pochod z Los Angeles do New Yorku. Šla 86 dní, 16–18 hodín denne. Bol to neuveriteľný výkon aj pre toho najvýkonnejšieho športovca v aktívnom veku. Preto sa novinári pýtali na zdroj jej sebavedomia. Odpovedala: "Verím, že sme dokonalé stvorenia a ak budem správne jesť, dokážem to." Barbara na svojej ťažkej ceste jedla len zeleninu, ovocie a pila zelené nápoje z travín. Pravdivejšiu reklamu "zelenému palivu" urobiť nemohla... Nemáte pocit, že nad palivom do svojich automobilov premýšľate viac než nad vlastnou stravou?
Takmer tretina pevniny je pokrytá niečím tak bežným ako je tráva. Šliapeme po nej, sekáme ju, sadáme si na ňu, niekedy nám po nej prejde ruka a nevedomky vytiahne jej jemnú stonku a vloží ju do úst. Ide o pravekú inštinktívnu reakciu človeka, ktorý rovnako ako zvieratá tušia, čo je pre nich dobré. Ešte stále medzi nami žijú ľudia, ktorým nie je treba poukazovať na krásu a úžitok tejto rastlinky.
Mnohí z najkrajších tvorov našej planéty vďačia tráve za každý gram svojej hmotnosti. Tráva je zdrojom sily a zdravia živočíšnej ríše. Antilopa jej vďačí za rýchlosť, arabský žrebec za vytrvalosť a divoký býk za svoju silu.
